« Neskoré prebudenie svokry »
Keď už nik nezostal, svokra si na nás spomenula. No neskoro
Už viac ako desať rokov som s Ľubomírom. Vydala som sa zaňho v dvadsiatich piatich. Nie je jedináčik má dvoch starších bratov, obidvotí dávno usadených kariéry, domy, rodiny. Ideálny obraz, ako sa hovorí. Ich matka, Alžbeta Hrušková, je žena s pevným charakterom, nie taká, čo by sa schovávala za druhých. Samotná vychovala troch chlapcov bez toho, aby zlomila chrbát.
Už počas našich zásnúb som u nej cítila zvláštnu nechuť voči mne. Nič priame, no všetko sa dalo vyčítať z jej mlčaní pri jedle, z bočných pohľadov, z zabúdania na účely. Tvárila som sa, že ma to netrápi. Možno som nenaplnila jej očakávania? Možno nechcela prepustiť svojho najmladšieho?
Pretože Ľubomír bol jej oporou. Po odchode starších synov zostal, aby jej pomáhal nákupy, lekárske návštevy, papierovačky. Až prišla som ja. A jej život sa prevrátil.
Snažila som sa získať jej srdce. Dusené jedlá, pozvania na sviatky, vybrané darčeky. Skúsala som ju dokonca oslovovať mami, no to slovo sa mi zaseklo v hrdle. Ostala chladná a odmeraná, a ja som sa cítila ako cudzinka v tomto klane.
Keď sa nám narodil syn Tomáš, Alžbeta sa ukázala byť prítomnejšia. Krátka úľava keď jej starší synovia darovali ďalšie vnúčatá, naše dieťa sa stalo neviditeľným. Vianoce trávila u nich, volala im každý týždeň, nás odsunula do zabudnutia. Najhoršie? Systematicky zabúdala na moje narodeniny, pokiaľ jej to Ľubomír nepripomenul. Žiadna správa, žiadna pohľadnica. Trpela som, no postupne som to prijala nie každý má šťastie mať dve matky.
Roky plynuli. Skromný, no dôstojný život. Narodila sa nám dcéra Zuzana. Ľubomír pracoval, ja som sa starala o deti. Svokra plávala na okraji našej existencie stále tá istá vzdialenosť, tie isté zriedkavé návštevy. Nič sme nevnucovali.
Vlani zomrel jej manžel. Šok ju zlomil. Lekári, antidepresíva, diagnóza senilná depresia. Jej starší synovia prišli raz, doniesli nákup a potom nič. My sme chodili do jej bratislavského bytu nie často, no viac ako oni.
A potom, v polovici decembra, nás pozvala na štedrovečernú večeru. Potrebujem vás, zašepkala. Prijala som pozvanie, napriek všetkému. Zraniteľného človeka neopúšťame.
Chystala som husaciu pečeň, krájala vianočný štós, zatiaľ čo ona vzdychala na pohovke. Prídu Viliam a Juraj? spýtala som sa. Pokrčila plecami: Načo?
Blížila sa polnoc. Zrazu sa vzpriamila: Posadnite sa. Mám návrh. Hlas sa jej triasol. Pýtala som sa svojich ostatných nevest, či by ma prijali. Odmietli. Takže prisťahujte sa sem. Na oplátku vám odkážem byt.
Šok. Všetky tie roky ľahostajnosti A teraz, keď ju ostatní opustili, obracia sa ku mne? Akoby trojizbák v Bratislave mohol vymazať dvadsať rokov chladu?
Ľubomír sľúbil, že sa nad tým zamyslí. V aute som sa zrútila. Bez kriku, no so zovretým hlasom:
Počuj, nie som svätica. Nebudem žiť s tým, kto ma považoval za prízrak. Kto nikdy neprišiel pozrieť svoje vnúčatá na školské predstavenie. Táto náhla náklonnosť Len sa bojí, že zomrie sama. Ale prečo by sme my mali zaplatiť svojimi životmi za to, čo nám odmietla?
Je to moja matka zašepkal.
Matka teší. Netriedi svoje deti. Vylúčila nás z rodinného príbehu. Nech sa teraz obráti na svojich favoritov.
Mlčal. Vedela som, že je rozpoltený. No pochopil ma.
Už sme sa nevrátili na Františkánsku. Niekoľko ľadových hovorov. Vyčíta nám svoje sklamanie. Ja si myslím: aké má právo na nádej? Na úsmev kúpený metrami štvorcovými?
Nie. Dôstojnosť nemá cenu. Ak si nič v jasných dňoch, nestávaj sa štítom proti tieňom.
Nie je to pomsta. Len bolestivé učenie sa vyberať si tých, ktorí si vyberajú teba.