**Denník dôchodkyne: Ako som sa naučila žiť pre seba**
Keď som naposledy prekročila prah svojej kancelárie po tridsiatich rokoch práce, zmocnili sa ma zvláštne pocity. Na jednej strane obrovská radosť a pocit slobody. Na druhej strane desivá prázdnota. Akoby sa všetko, čo doteraz tvorilo môj život, zrútilo. Žiadne ranné budíky, žiadne behanie s časom, žiadne e-maily na kontrolu alebo zápchy v premávke. To je predsa sen, nie? Lenže po pár týždňoch sa ticho stalo ťažkým. Čoraz častejšie som premýšľala: *A čo teraz? Kto vlastne som, keď už nie som kolegyňa, šéfka, alebo len ozubené koliesko v stroji?*
Prvé dni som sa utopila v domácich prácach: upratovanie, varenie, prádlo. Ale veľmi rýchlo som pochopila, že presne na to som svoju dôchodkovú kariéru nečakala. Táto ustaraná aktivita nezaplnila prázdnotu, len ju zvýraznila. Cítila som sa odložená ako starý nábytok, na ktorý už nikto nepamätá.
Potom jedného rána, s hrnčekom čaju v ruke, som sa usadila do kresla pri okne. Prvýkrát po dlhej dobe bez zhonu. Vetvy stromov sa jemne kývali vo vetre, slnečné lúče prenikali cez mraky, šporce si spievali… A vtom ma to napadlo: *Konečne môžem jednoducho byť.* Nie pre druhých, nie kvôli výplate alebo projektu. Len pre seba.
Vytiahla som knihu, ktorá mesiace ležala zabudnutá na nočnom stolíku. Čítala som pomaly, vychutnávajúc si každé slovo, každý dúšok horúceho čaju. Bolo to ako návrat k žene, ktorá kedysi snívala o písaní, čítaní a učení sa. Znovuobjavovanie obľúbených románov sa stalo nie len zábavou, ale skôr znovuzrodením.
Postupne som sa vrátila k prechádzkam. Spočiatku namáhavé, s ťažkými nohami a zadýchaním. Ale deň po dni to bolo ľahšie. Lavička v parku sa stala mojím útočiskom, cestičky pri jazierku cestou k vnútornému pokoju.
Pochopila som jednu jednoduchú pravdu: šťastie sa skrýva v maličkostiach. V teplom deke večer, vo vôni jablkového štrúdla, v rozhovore s kamarátkou Zuzanou, v klapnutí ihiel pri starej Moravskej pieseňke. Robiť veci pre radosť, nie z povinnosti. Bez výčitiek. Bez potreby niekomu niečo dokazovať.
Deti mi občas povzdychnú: *”Mami, ty si celé dni zavretá doma?”* Áno, a prvýkrát mi to vyhovuje. Vždy ma definovali druhí: dcéra, manželka, matka, kolegyňa… Teraz som len ja. A je to nádherný luxus.
Založila som si notes, kam si zapisujem myšlienky, túžby, nové recepty. Niekedy píšem spomienky pre vnúčatá. Alebo pre seba, pre dni, keď sa znova pritlačí strach.
Už sa nebojím staroby. Naučila som sa vítať krásu obyčajných dní. Ak vás tieto slová oslovia, pamätajte: dôchodok nie je koniec. Je to nová kapitola, ktorú môžete písať podľa seba. Dovoľte si byť šťastní. Dovoľte si konečne žiť pre seba.
